Človek bol pôvodne obdarený ušľachtilými schopnosťami a duševne bol vyrovnaný. Ako dokonalá bytosť žil v súlade s Bohom – mal čisté myšlienky a sväté úmysly. Tešil sa zo spoločnosti Toho, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti. Neposlušnosť však zničila tieto schopnosti a lásku vystriedalo sebectvo. Ľudská prirodzenosť prestúpením tak zoslabla, že vlastnou silou už nedokážeme odolať moci zla.

Človek sa stal satanovým otrokom a bol by ním zostal navždy, keby Boh nebol zvláštnym spôsobom zasiahol. Kedže už nenachádzame radosť vo svätosti a pred Bohom sa skôr ukrývame, aj keby sme mohli vstúpiť do neba, predsa by sme sa z toho netešili.

Duch nesebeckej lásky, ktorý tam vládne, by v duši hriešnika nenašiel nijaký ohlas. Nebo by mu bolo miestom múk a túžil by sa ukryť pred Tým, ktorý je jeho svetlom. Bezbožných z neba nevylučuje Božie svojvoľné rozhodnutie. Hriešny človek sa z neho vylučuje sám, svojou nepripravenosťou pre spoločenstvo v ňom. Božia sláva by mu bola spaľujúcim ohňom. Hriech spôsobil, že naše srdce je zlé a my ho nedokážeme zmeniť. Zmýšľame telesne, čo je označené ako nepriateľstvo voči Bohu. (Rim 8,7)

Vôľove vypätie a ľudské úsilie majú svoj význam, ale tu tú bezmocné. Navonok môžu podnietiť bezchybné správanie, no srdce zmeniť nemôžu. Naše srdce je zlé. „Kto získa čisté z neistého?“ (Jób 14,4)

Preto ešte skôr než sa človek obráti od hriechu k svätosti, určitá moc musí zasiahnuť zhora. Tou mocou je Kristus. Jedine On dokáže oživiť umŕtvené duchovné schopnosti. „Ak sa niekto nenarodí znova.“ Teda, kým neprijme nové srdce, nové túžby, zámery a pohnútky, vedúce k novému spôsobu života. „nemôže uzrieť kráľovstvo Božie.“ (Ján 3,3)

Predstava, že treba len rozvinuť to dobré, ktoré je v ľudskom srdci od narodenia, je osudným klamom. Dôvod je ten, že: „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom a nemôže ich poznať, lebo ich treba duchovne rozsudzovať.“ (1. Korinťanom 2:14) „Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť.“ (Ján 3,7)

Nestačí si láskavosť, dobrotivosť a otcovskú nehu Božieho charakteru len uvedomovať. Nestačí pochopiť múdrosť a spravodlivosť Božieho zákona. Aby sa naše srdce premenilo, potrebujeme „Baránka Božieho, ktorý sníma hriech svata.“ (Ján 1,19) Boží Duch sa stále snaží vystihnuť túto pravdu a objasniť ju ľuďom túžiacim zbaviť sa bremena viny.

Jakoba, ktorý oklamal Ezaua a utekal z otcovského domu trápila myšlienka, že spáchaný hriech ho odlúčil od Boha. Keď si smutne líha k odpočinku a zaspí, v nočnom videní pozoruje dlhý rebrík, čo siaha zo zeme až k nebeským bránam. Vystupovali a zostupovali po ňom Boží anjeli a z nebeskej slávy bolo počuť hlas útechy a nádeje. Tak sa Jakobovi predstavil Ten, ktorého potreboval a po ktorom v duši túžil – Spasiteľ.

Tajomný rebrík v tomto sme predstavoval Ježiša, jediné spojenie medzi Bohom a človekom. Na to isté podobenstvo poukázal aj Kristus v rozhovore s Natanaelom keď povedal: „Veru, veru, hovorím vám, uvidíte nebo otvorené a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“ (Ján 1:51)

Kristus svojimi zásluhami premostil hriechom spôsobenú priepasť, takže slúžiaci anjeli môžu byť v styku s človekom. Kristus takto spája padlého, slabého a bezmocného človeka so Zdrojom nekonečnej moci. Preto bez Boha nemožno dosiahnuť pravú dokonalosť charakteru.

On hovorí: „Ja som ta Cesta, i Pravda, i Život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Ján 14,6) Božie srdce túži po pozemských deťoch láskou silnejšou než smrť. V jedinom dare svojho Syna Boh nám dal celé nebo.

Iveta Kažmírska ( spracované podľa Nachádzanie vnútorného pokoja )