„Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“ Žid. 10,25;

Niekto mi čas od času s povzdychom pripomenie: „Ľudia strácajú záujem o spoločenstvo v cirkvi“. V duchu si aj ja smutne povzdychnem a poviem si: „Veď, ja to dobre viem…“

Áno, povieme si, o čo viac ako v dobe ap. Pavla sa viera sa stala privátnou – súkromnou záležitosťou. Čoraz menej nás prichádza na bohoslužby, pretože mnohí si myslia, že  urobili dobre, keď si sprivatizovali vieru.

Čo to v praxi znamená? To je to, keď si brat či sestra povie: „Ja verím, ale to predsa neznamená, že musím chodiť na bohoslužby, biblické hodiny, modlitebné chvíle a podobne. Ja si svoje stretávanie s Bohom môžem pokojne tráviť súkromne doma…. Neuvedomujúc si, že práve svojim postojom rozšíril rady „osamelých jazdcov“ a úspešne preriedil rady cirkevného spoločenstva. Pýtate sa prečo? Dôvodov sa vždy nájde dosť….

Jeden z tých zbožnejších by asi znel takto: „Mne stačí, keď sa pomodlím doma“. Nehovorím o tých, ktorí pre zdravotné problémy nemôžu prísť do spoločenstva, ale o tých, ktorých zdravie je v poriadku, len podľahli dravej dobe a jej hodnotám, či iným osobným (ne)duchovným prekážkam…

Mnohí by chceli žiť, ba dokonca žijú (aspoň si to myslia) svoju vieru bez spoločenstva, ale to nie je možné. Sprivatizovaná – privátna viera je odsúdená na živorenie a zánik. Nie nadarmo nás napomína list Židom: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku.“ (Žid 10,25 )

Navyše, kto si takto sprivatizoval vieru, nezbaví sa nikdy svojich bremien,  či  smútku, skôr naopak.  Takže nemôže vo svojom živote plnohodnotne prežívať ani radosť zo spasenia.  Ba dokonca sa odvážim povedať, že ani nevie, čo to vôbec radosť zo spasenia  je. Prečo? Pretože radosť zo spasenia je možné  prežiť len v spoločenstve. Tam sa totiž znásobuje, rozmnožuje a rozdáva.

Ak teda cirkev tvoria ľudia, ktorí sa zhromažďujú pri Božom slove, tak to pre nás znamená, že cirkev nie je súčtom – akousi množinou privátnych veriacich – ľudí bez společenstva. Cirkev je všade tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v Ježišovom mene, vo viere v Neho (Mt 18,20). Ak sme si sprivatizovali vieru a vyhýbame sa spoločenstvu cirkvi, tak sami seba ochudobňujeme o radosť z Kristovho vzkriesenia a nášho spasenia.

Pýtam sa však: Vieme sa vôbec tešiť z vecí, ktoré nám Pán Boh požehnáva ako spoločenstvu, ktoré tvoríme v tomto cirkevnom zbore, alebo vidíme len samé negatíva a znova len negatíva?  Nevnímame radosť u niekoho druhého ako príťaž, či dokonca ako obťažovanie? Žiaľ aj o našom cirkevnom zbore musím povedať, že nie vždy sa vieme podieľať ako spoločenstvo cirkvi na radosti toho druhého ako na radosti spoločnej. Akoby sme prehliadali slová: „Radujte sa s radujúcimi.“ (R 12,15)

Keď sa ľahostajne zriekame podielu na spoločnej radosti, uvedomme si, že tým ochudobňujeme nielen spoločenstvo, ale aj samých seba. Dokonca ani tých, ktorých by sme radi prijali medzi seba nie sme schopní podporiť práve ani svojou účasťou a to už nehovoriac  slovom. Ako potom splní cirkev svoje poslanie voči svetu? Aká je potom naša viera? Aké je naše pochopenie církvi ako Kristovho tela, kde jednotlivé údy nemôžu existovať osamote, ale sa vzájomne doplňajú ?

Rád by som síce povedal, že onú privatizáciu radosti či neochotu a neschopnosť spoločne sa tešiť nespomínam preto, aby som moralizoval. Rád by som možno povedal, že nechcem  niekoho z vás takýmto spôsobom napomínať a zarmucovať, ale klamal by som.  Božie slovo nás všetkých totiž v tomto smere nekompromisne vyzýva a stavia k zodpovednosti:  . „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“ Žid. 10,25;

Pokušenie privatizovať si vieru a (ne)radovať zo spasenia v neľahkých časoch ktorých žijeme neobchádza ani nás. Ak ale máme dôvod k vďačnosti a radosti (ale aj smútku) tak sa ju nesnažme ukrývať, ale podeľme sa s ňou. Ak ale dôvod k radosti a k pokoju nemáme, usilovne ho hľadajme  znova objavme v Kristovi.

Ak zhromaždenie – zhromažďovanie sa pri Božom slove  zanedbávame, či vedome obchádzame, previňujeme sa proti príkazu Písma Svätého.

Do zborového spoločensta neprichádzame, aby sme si splnili bezduchú povinnosť voči Bohu v zmysle: Pomodlím sa, zúčastním sa, splním svoju povinnosť, vhodím čosi do zbierky a ľudia (ani Pán Boh ) mi už nemôžu nič vytknúť. „Na bohoslužbe sa schádzame, aby sme sa pri daroch Božieho slova  stretli s Ježišom Kristom, ktorý nám v týchto daroch ponúka svoju pomoc.

Stretávame sa, aby sme načerpali novú silu pre naše úlohy, do starostí i pochybností, ktoré život prináša. Schádzame sa, aby sme mali spoločenstvo jeden s druhým, menili sa aj keď je to občas bolestivé.  Aby sme sa navzájom za seba a za svet modlili, prosili i ďakovali.
„…Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu“  Ef 5,25

Oliver Popovič