Príbeh o Ježišovi, ktorý sa stratí v chráme je jediným príbehom z Ježišovho dospievania a patrí zrejme k najznámejším príbehom o Ježišovi vôbec. Existujú obrazy od veľkých maliarov, ktoré zobrazujú túto situáciu, príbeh sa často rozpráva malým deťom. Znalosť tohto príbehu je pre nás výhodou i nevýhodou zároveň. Znalosť témy nám umožňuje rýchlo vkĺznuť do príbehu, ale zároveň nás to môže zvádzať k domnienke, že už tento príbeh poznáme natoľko, že nás nemá čím osloviť. Skúsme preto o ňom znova premýšľať. „Každý rok chodievali Jeho rodičia…“ (Lukáš 2, 41-51)

Dvanásť rokov je v živote človeka prelomová doba. Je to obdobie na rozhraní detstva a dospelosti. Aj v židovskej kultúre bol tento vek vnímaný práve takto. Dvanásťroční boli usadzovaní medzi dospelých. Je tak tomu aj v prípade Ježiša a snáď práve preto sa účastní s rodičmi na púti do Jeruzalema. Idú spoločne na niekoľkodňovú cestu, stretávajú známych, možno sa pozrú na pamätné miesta Izraelitov, určite pôjdu do chrámu, zúčastnia sa bohoslužby, prinesú obeť. V tom všetkom je ich cesta rovnaká ako obvykle.

Lukáš 2, 42 píše, že Jozef a Mária šli do Jeruzalema, ako bola ich obyčaj. Avšak slovo „obyčaj“ môžeme tiež preložiť ako „zvyk“ alebo „tradícia.“ Tento sviatok teda prežívajú, ako je ich zvykom. Ježiš ale prežíva niečo iné. Pre Neho sviatok nie je jedným z mnohých, On pri ňom niečo hlbokého pochopí. Mohli by sme povedať, že prežije náboženskú skúsenosť. A tu je z tohto textu vyvodená prvá aplikácia: NEPODCEŇUJME NÁBOŽENSKÚ SKÚSENOSŤ MLADÝCH ĽUDÍ. To, že sú v našich očiach ešte deti, neznamená, že nemôžu prežívať náboženskú skúsenosť a ozajstné stretnutie s Bohom. Už môžu urobiť rozhodnutie a odovzdať svoje srdce Bohu.

 Ale… ako sa nám môže stratiť Ježiš? Stáva sa to v momente, keď sa nám náboženstvo stane zvykom. Tradícia, zvyk, obyčaj sú samozrejme javy, ktorým nemožno zabrániť a asi by to nebolo ani dobré. Patrí to k životu. Zaujímavá zmienka sa nachádza aj vo verši 43. Text hovorí „…, že keď všetko vykonali, vracali sa domov…“

Pri všetkej úcte voči Márii a Jozefovi – oni prišli do Jeruzalema niečo vykonať. Prišli zo zvyku splniť náboženskú povinnosť. Ježiš však snáď nič nevykonával, ale v chráme sa stretol s Bohom a pri tomto stretnutí poznal svoju identitu. Pre Ježiša bola návšteva Jeruzalema predovšetkým stretnutím s Bohom. Tu nachádzame určité napätie medzi konaním a stretnutím, medzi záujmom o náboženský úkon a záujem o Boha, medzi zvykom a vzťahom.

Tento moment je dôležitý pre pochopenie prečo sa Ježiš stratil Jozefovi a Márii a prečo sa stráca taktiež aj z nášho života. Oni prišli niečo urobiť, nie stretnúť sa s Bohom. A preto sa Boh stráca zo života, alebo lepšie povedané, my strácame Boha preto že „robíme“ miesto aby sme sa s N9m stretávali. Naše náboženstvo sa stáva úkonom, nie stretnutím sa.

Keď človek stratí Ježiša, takmer vždy tento stav dlho sprevádza domnienka, že všetko je v poriadku. Až keď padneme, zhrešíme, ocitneme sa v úzkych, vtedy objavíme, že sme Ježiša niekde stratili, že v našom živote je problém a Ježiš nám chýba. Ak však Ježiša stratili takí velikáni ako Jozef a Mária, nie je hanbou, ak sa to stane aj nám. Stratiť Ježiša nie je nič výnimočné ani hanblivé. Ale môže sa nám stáť osudným, ak si to neuvedomíme. Skúsenosť straty Ježiša vo svojom živote prežije snáď každý kresťan. Samotná táto udalosť nie je problém. Problémom je, keď si tento stav neuvedomíme.

Jozef s Máriou šli celý deň cesty bez Ježiša. Až potom si Jeho stratu uvedomili. On však nie je nikdy schovaný, ale je tam, kde bol naposledy. Nájsť Ježiša – to občas znamená niekde, k niečomu ale k niekomu sa vrátiť. Je povzbudzujúce, že Ježiš sa chce nechať nájsť. Tento príbeh by nás mal viesť aj k väčšiemu rešpektu k náboženskej skúsenosti deti či mladých ľudí.

„Stratenie Ježiša“ zas predstavuje realitu, ktorá sa stáva, ale nie je tragédiou. Stáva sa to vo chvíľach, keď sa pre nás náboženstvo stane zvykom, keď sa viera pre nás stane úkonom a často sa veľmi dlho domnievame , že všetko je v úplnom poriadku. Nájsť Ježiša často znamená návrat a hľadanie. Ježiš sa chce dať nájsť!

Iveta Kažmírská, spracováno podľa KOINONIA

Časopis teologického seminára CASD