Pred nedávnom som znova započul to známe: „Lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť“. Pravdivosť tohto výroku ste si  už mnohokrát určite overili  aj vo svojom živote. Na základe skúseností sa usudzuje, že  na pomyselnej váhe vierohodnosti to čo vidíme  neporovnateľne (stokrát) prevyšuje to čo počujeme.

Napadlo ma, ako to vlastne  s nami veriacimi  je? Spomenul som si totiž na známy výrok ap. Pavla, „ … viera je z počutia“ (Rím.10.17)  Neťaháme v tomto prípade za kratší koniec? Veď sme napr.  nevideli apoštolov, nevideli sme prvé rukopisy Biblie, neboli sme očitými svedkami žiadnej biblickej udalosti. Drvivá väčšina z nás nevidela dokonca ani dnešnú „svätú zem“. A samozrejme, podľa mnohých to najzávažnejšie: „ ani Boha sme nevideli“. Dokonca Biblia tvrdí, že Boha nikto nevidel.

O čo sa teda „opierame“, keď sme nevideli? Vari nie je  „lepšie raz vidieť ako stokrát počuť“ Nie je teda náš postoj , nerozvážny, naivný, poľutovaniahodný až riskantný? Určite nie. K niektorím zisteniam resp. výsledkom v živote totiž nedospejeme našimi overenými metódami „videním“ .

V otázkach viery je to  iné. Biblia  odvážne tvrdí, že k objektívnym  a pravdivým skutočnostiam či záverom sa môžeme dopracovať aj iným spôsobom ako tým čo postrehne náš zrak. „Viera je podstatou toho v čo dúfame, presvedčením o veciach, ktoré nevidíme“ píše ap. Pavol v liste Židom 11,1.

Podľa neho je teda možné dospievať k určitým záverom  aj iným spôsobom ako tým, čo postrehneme naším zrakom.  V tomto prípade je to viera (dôvera). Tá však prichádza  z počutia toho čo Boh hovorí. (ako sme už spomínali,Rím 10,17) Toto tvrdenie je samozrejme v silnom protiklade s našim pôvodným tvrdením.„lepšie raz vidieť ako stokrát počuť“ Istým spôsobom ho obracia naruby.

Počutie je nielenže dostatočný, ale aj uprednostňovaný a dokonca výhradný spôsob ako sa dopracovať k plnohodnotnému a bezpečnému poznaniu skutočnosti. „Ako uveria v toho o ktorom nepočuli?“ (Rím 10,14;)   V Biblii by sme našli viac príbehov v ktorých videnie  nielenže neupevnilo vieru ľudí, ale paradoxne bolo skôr na prekážku. V takomto prípade sú celkom pochopiteľné a prijateľné slová Spasiteľa v evanjeliu Jána 20.29: „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“

Prečo kladie slovo Božie počutie na popredné miesto  pred videnie? Pretože  ak by sme vyhodnocovali, overovali jestvovanie Boha či večnosť  našimi metódami museli by sme Boha aj večnosť zavrhnúť. Našimi kritériami a metódami by sme sa nikam nedopracovali, resp. zistili veľmi málo.

Veď„ viditeľné je dočasné a neviditeľné večné“ ( 2Kor.4,18)  Keď to ap. Pavol pochopil,  smerodatným a rozhodujúcim podľa  neho už nebolo to čo prežíval, čo videl, čo sa dialo okolo neho                      ( prenasledovania, starosti, útrapy…), ale to čo nevidel, po čom túžobne vzdychal, čo vo viere očakával, o čom počul a na čo sa nadejal. Život večný v Kristovi Ježišovi. Preto napísal, kým sme tu „ žijeme vierou a nie videním“ (2Kor. 5,7)

Oliver Popovič