„A povedal: Nejaký človek mal dvoch synov. A mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi pripádajúci diel imania! A on im rozdelil majetok. A po nie mnohých dňoch shromaždil všetko ten mladší syn a odcestoval do ďalekej krajiny. A tam rozmrhal svoje imanie žijúc prostopašne. Keď potom všetko strovil, nastal veliký hlad v tej krajine, a on začal trpieť núdzou. … No, potom vstúpil do seba a povedal: Koľko nájomníkov mojeho otca má hojnosť chleba, a ja tu hyniem hladom!“                              Lukáš 15,11-14.17

Viete na čo reaguje v tých troch podobenstvách u Lukáša v 15.kapitole            (o stratenej ovci, minci, synovi) Pán Ježiš? Týmito príbehmi odpovedá na pohoršenie či rozhorčenie spravodlivých a bohabojných farizejov. Oni sa divia tomu, že sa Ježiš zahadzuje s hriešnikmi. Ako Mesiáš priťahuje týchto ľudí, ktorí si uvedomujú, že mu nemajú čo ponúknuť, že si jeho priazeň nemôžu nejako odčiniť alebo zaslúžiť. Že je to milosť prebývať v jeho blízkosti, rovnako tak, ako to prežil i márnotratný syn.

Všetky 3. podobenstva končia veľkou radosťou a oslavou z toho, čo bolo stratené a našlo sa. Vrcholom týchto príbehov je oslava, že sa niečo (niekto) našlo (našiel).(Lk 15,22-24). Ale niekto nám tu radosť kazí (v 3.príbehu). A neverili by ste kto. Otcov poslušný syn. Ten, ktorý mu bol vždy po ruke, ktorý neporušil žiadny otcov príkaz, ktorý nerozhádzal otcov majetok – ten starší syn, ktorý zostal doma.

„A jeho starší syn bol na poli. A ako tak išiel a priblížil sa k domu, počul hudbu a kolotanec. A zavolajúc si ktoréhosi zo sluhov vypytoval sa, čo je to. A on mu povedal: Tvoj brat prišiel, a tvoj otec zabil to krmné teľa, že ho zdravého prijal. A on sa nahneval a nechcel vojsť. Vtedy vyšiel jeho otec a prosil ho.“                                                                              Lukáš 15,25-28

No nenahnevalo by vás to tiež? Taká nespravodlivosť! Ako by sa mohol radovať, keď tu celé dni drie a nič z toho nemá? Radosť to je to posledné, na čo má teraz náladu. Ako sa môže Otec radovať, keď mu prešustroval všetok majetok a ešte má odvahu sa vrátiť. To je vrchol. Na staršom bratovi vidíme aké pokrivené pojatie radosti má. Celá dedina počuje hudbu a ženie sa na slávnosť, len on zostáva vonku a je neprirodzene podozrievavý.

V danej kultúre je nesmierne urážlivé to, že hneď nevojde do domu svojho otca, ktorý usporiadal slávnosť. Starší syn tak verejne odhalí svoj vzdor, ktorý pociťuje voči otcovi.

„Ale on odpovedal a riekol svojmu otcovi: Hľa, tak mnoho rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho prikázania, a mne si nikdy nedal ani len kozľaťa, aby som sa poveselil so svojimi priateľmi. No, keď prišiel tento tvoj syn, ktorý so smilnicami prežral tvoj majetok, zabil si mu to krmné teľa. A on povedal: Dieťa, ty si vždycky so mnou, a všetko moje je tvoje; ale veseliť a radovať sa patrilo, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol ztratený a našiel sa.“                                                                            Lukáš 15,29-32

Starší syn práve verejne zneuctil otca (tým, že nevošiel na oslavu otca do domu) a dovolí si přehlásit, že nikdy neporušil žiaden jeho príkaz. Ide o skutok zrovnateľný s postojom mladšieho syna na začiatku podobenstva. Všetko sa opakuje, syn je znovu stratený. Správne by ho mal otec ignorovať alebo potrestať. On ale znovu vychádza za svojím synom, pred všetkými sa ponižuje a v nečakanom geste lásky sa snaží presvedčiť svojho syna, aby vošiel.

Neviem, z čoho máte v živote najväčšiu radosť. Z nájdených kľúčov, z nových vecí, zo zaujímavých ľudí, zo vzrušujúcich zážitkov? Starší syn prežíva radosť, keď si môže dať dobré jedlo so svojimi priateľmi, ale nie keď sa vráti brat, ktorý bol mŕtvy a je znovu živý. Starší syn chce len kus mäsa, aby si mohol užiť iný typ radosti.

Kto je teda – v rámci všetkých 3. príbehov – nakoniec stratený? Je to ten, ktorý vyrastal doma medzi svojimi, v cirkvi, ktorý nikdy neodišiel, fakticky sa nestratil, vždy plnil svoje povinnosti, ktorý bol spoľahlivý a v očiach okolia verný. Napriek tomu, to bol práve on, kto sa v rozhodujúcej chvíli postavil k Otcovi chrbtom.

Tým, že sa postavil chrbtom k svojmu bratovi, sestre, blížnemu. To je šokujúce zistenie. Môj postoj, prístup k ľuďom je tým, čo mi dáva, alebo tiež berie právo radovať sa na Otcovej slávnosti, nie sú to moje modlitby, nie je to moje čítanie Písma ani dary či obete pre cirkev.

Bol to on, ten spoľahlivý syn, ktorý neprijal pozvanie na slávnosť, na hostinu, na svadbu Baránkovu. Bol to práve starší syn, ktorý sa stratil, boli to práve tí, ktorí si trúfli hodnotiť Ježišovo správanie, Ježišov záujem o hriešnika. Môžeme celý život slúžiť Otcovi a pritom nemusíme vojsť na hostinu.

Henri Nouwen o svojej skúsenosti „staršieho brata“ píše: „Odrazu som sa videl v úplne inom svetle. Videl som svoju žiarlivosť, hnev, vzťahovačnosť, svojhlavosť a neústupnosť a zo všetkého najviac nenápadnú neomylnosť. Videl som, aký som ufňukanec a koľko mojich myšlienok a pocitov je poháňaných zatrpknutosťou… Bol som určite ako starší syn, ale stratený rovnako ako jeho mladší brat, aj keď som po celý život zostal doma.“

Možno že i vy ste vyrastali v cirkvi, vždycky ste poslúchali rodičov a Boha. Nikdy ste neutiekli z domova, nemrhali ste peniazmi na rôzne pôžitky. Po celý život ste boli zodpovední, dodržovali ste tradície, ale pritom ste sa cítili rovnako stratení ako mladší syn.

Svojho Otca nemôžeme ničím ohromiť. On nás miluje od tej chvíle, kedy nám dal život. Nemôžeme mu ponúknuť nič, čím by sme si zaslúžili jeho lásku a prijatie, nemôžeme urobiť nič pre svoje spasenie. My ho môžeme len vo viere prijať, vrátiť sa domov a radovať sa zo spasenia a záchrany spolu so svojím Otcom, ktorý na nás čaká.

Alebo ako starší syn prežiť oslobodenie od svojích zásluh a výkonov, prestať hľadieť na svoje obete a prijať lásku Otcovu, obeť Kristovu. „Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.“ Efezanom 2,8.9

„Vtedy povedal otec svojim sluhom: Vyneste rýchle to prvé rúcho a oblečte ho a dajte prsteň na jeho ruku a sandále na nohy a doveďte to krmné teľa a zabite, a jedzme a veseľme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil; bol ztratený a našiel sa. A začali sa veseliť.“                                     Lukáš 15,22-24

Pokiaľ si ešte nenašiel domov, slobodu, dôveru, svoju hodnotu, príď na Otcovu slávnosť. Pokiaľ niečo z toho ešte hľadáš, a ak si neprijal ešte nový odev, nové meno, otcovský prsteň dediča Božieho kráľovstva, tak to najkrajšie v živote ťa ešte čaká. A tak neváhaj. Vojdi do radosti svojho Otca, chce ti dať svoju lásku, ktorú má pre teba pripravenú. Choď si pre dar synovstva a raduj sa z neho. Nech už si ten starší alebo mladší brat.

„Vstanem a pojdem k svojmu Otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou, takže už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom; učiň ma jako jedného zo svojich nájomníkov. A vstal a prišiel k svojmu otcovi. A ešte keď bol ďaleko, uvidel ho jeho otec a bol pohnutý milosrdenstvom. A bežal a padol mu okolo krku a bozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou a nie som viacej hoden volať sa tvojím synom.“                                                                                      Lukáš 15,18-21

/ Kmec Boris, spracované a upravené podľa: Koinonia 2012 /