„Desať rokov znamená, že z tohto kráľovstva povstane desať kráľov. Ešte ďalší povstane z nich, bude odlišný od tých predchádzajúcich a zosadí troch kráľov. Bude hovoriť slová proti Najvyššiemu, bude sužovať svätých Najvyššieho, bude sa pokúšať zmeniť posvätné obdobia a predpisy.“ (Daniel 7, 24-25)

Sme v roku 533 pred Kr. na kráľovskom dvore v Babylone. Je to rok, v ktorom Cýrus vybojoval rozhodujúce víťazstvo proti medskému kráľovi Astyagovi. Prorok Daniel, ktorý na tomto kráľovstve žije, má videnie. Týka sa minulosti a predstavuje budúcnosť. Siedma kapitola knihy Daniel je spojená s druhou kapitolou, v ktorej je zhrnuté časové obdobie od Babylonu až do konca dejín a týkajú sa štyroch kráľovstiev predstavených symbolmi (kovy v 2. kap. A zvieratá v 7. kap.).

Malý roh s ľudskou tvárou, ktorej vyrastá na hlave štvrtého zvieraťa – Ríma – vzbudzuje prorokovu zvedavosť a on vôbec nepochybuje o tom, že ide o najdôležitejšiu moc. Táto moc označuje zrušenie všetkých moci. Časovo nasleduje po desiatich rokoch – kráľovstvách – a jej príchod zničí tri z nich. Tieto tri národy boli väčšinou kresťanské, ariánského presvedčenia, ktoré neverili v Kristovo božstvo. Boli zničené a tento ich pád predstihuje pád všetkých ostatných rohov – kráľovstiev a tým oznamuje potenciálne rozšírenie moci, predstavované obrazom malého rohu s ľudskou tvárou.

Tento ľudský prvok – oči a ústa – vyjadruje náboženský rozmer, čím označuje moc zásadne odlišnou od všetkých ostatných. Symbol rohu v knihe Daniel znamená politickú moc. Roh s ľudskou tvárou teda znamená politicko-náboženskú mocnosť. Táto mocnosť útočí proti Bohu a Jeho ľudu. Jej slová sa prestavujú ako namyslené, ktoré prezrádzajú domýšľavosť a pýchu.

V uchvatiteľskej ctižiadosti zaujať Božie miesto môžeme znova vidieť ducha Bábela. Tituly, ktoré si dáva táto moc vyznievajú ako úsilie prisvojiť si Božie výsady. Povýšenectvo malého rohu voči Bohu sa však neobmedzuje len na domýšľavé slová, ale prejavuje sa aj v jeho úsilí nahradiť Božie miesto v dejinách. Správa sa na zemi ako Boh a kráľovstva sa dostávajú pod jeho kontrolu.

Aj my sme svedkami udalostí, ktoré sme si pred niekoľkými rokmi nevedeli ani len prestaviť. Podľa Daniela proroctva bude „politicky“ postup ovládnutia sveta sprevádzaný aj náboženským rozmerom. Malý roh – cirkev – vystupuje čoraz viac do popredia, ako sila s ktorou treba počítať. Zákon zhora – od Boha – je nahradený iným zákonom. Tieto zmeny sa začali už v prvých storočiach, keď sobotu, deň odpočinku, ktorý ustanovil Boh na hore Sinaj (2. Moj. 20,8-11) a ktorý dodržiaval aj Ježiš a jeho učeníci (Luk. 4, 16; Sk. 17, 1-2) postupne nahradila nedeľa, posvätný deň uctievačov slnka. Sobota je totiž znamením očakávanie Božieho kráľovstva. V biblickej tradícii sobota pripomína stvorenie (2. Moj. 31, 17) a oznamuje aj očakávanie odpočinku . (Žid. 4, 5)

Malý roh útočí aj proti Božiemu ľudu. „Svätí“ ako ich Daniel nazýva, nemajú nič spoločné s bežne zaužívanou predstavou o svätých so svätožiarou. „Svätí“ z knihy Daniel sa odlišujú tým, že patria do iného kráľovstva. Sú to cudzinci na tejto zemi a preto aj kandidáti na prenasledovanie. Povstávajú z kráľovstva zhora a preto ohrozujú tých, ktoré budujú kráľovstvo zdola a falošne ho nazývajú „kráľovstvo zhora“.

Hlavným zámerom prorockého posolstva nie je ani tak podnietiť k horlivému odsudzovaniu veriaceho človeka ako jednotlivca. Má nás to viesť k novému pohľadu, ktorý dáva Boh zhora a k správnemu chápaniu zmyslu dejín. Zle sme pochopili obrátenie, ak ho redukujeme na „posvätný útok“, ktorý ako hroziaci prst privoláva hnev z neba. Pravé obrátenie neznamená zavrhnutie a zničenie, ale naplnenie a rozvinutie toho, čo bolo predtým len skryté, zabudnuté alebo v zárodku. Na druhej strane je však potrebná odvaha a čestnosť, aby sme mohli prijať črty tohto portrétu, tak ako ich naznačil prorok Daniel.

„Posväť ich v pravde; tvoje slovo je pravda!“ – modlil sa Ježiš (Ján 17,17). Úprimnosť nestačí na to, aby doviedla k Bohu. Dych a svaly nestačia na dosiahnutie cieľa, treba ešte bežať správnym smerom. Znova sa úcta a láska spájajú s odvahou a čestnosťou.

 ( Iveta Kažmírska , z knihy Túžba zeme od J. Doukhana )