Keď prichádza SMRŤ, prichádza TMA,                                                                             mohutná, čierna mrákava.                                                                                                     Nepočuť už hlas, vzdych, ani ston,                                                                                         nastalo TICHO, ktoré nemá tón.

 Priepasť, ktorá delí ŽIVOT od SMRTI,                                                                                        na ako dlho nás rozlúčí ?                                                                                                                Už nie nadlho, TY to vieš,                                                                                                            veď v diaľke vidíš svietiť malé svetlá TIEŽ.

 Svetielka ako záblesky NÁDEJE,                                                                                     uprostred hustnúcej tmy plnej BEZNÁDEJE.                                                                             Tu vo svete TMY svietia ŽIVOTY Božích detí,                                                                       a ukazujú cestu k SVETLU všetkých NÁDEJÍ.

Či som sa stretol / la niekedy s týmto SVETLOM ?                                                                    Či zasvietilo na mňa svojím oslnivým JASOM ?                                                                   Možno to svetlo bolo BLÍZKO,                                                                                           a neuvedomil / a som si to, kým nezhaslo.

Zostala TMA, vôkol samý des, nič nie je jasné,                                                                     všetko zostáva šedé ako v hmle, aspoň DNES.                                                                       Zostala však iskra VZKRIESENIA – VEČNEJ NÁDEJE,                                                         a jej plameň ten vnútri srdca, v žiali ZAHREJE.

Boris Kmec