Boh túži po spoločenstve svojich detí. Chce, aby tí, čo Ho vzývajú, odchádzali s jasným vedomím Jeho starostlivosti a lásky. Oslovuje nás prírodou a zjavením, svojou prozreteľnosťou i vplyvom svojho Ducha. Ak aj my chceme mať to pravé spoločenstvo s Bohom, musíme Mu mať čo povedať o svojom skutočnom živote.

Práve modlitba je otvorením srdca Boha ako priateľovi. Keď bol Ježiš na zemi, radil svojim učeníkom, aby svoje každodenné potreby predkladali Bohu a všetku svoju starosť prenechali Jemu. On sám sa často modlieval, stal sa prosebníkom a Žiadateľom, očakávajúcim od svojho Otca čerstvý príliv sily, aby mohol pohotovo splniť povinnosti a čeliť skúškam. Vnímal to ako nutnosť i prednosť a nachádzal v modlitbe útechu i radosť.

Ak si teda potrebu modlitby uvedomoval Spasiteľ sveta, o čo viac by sme si potrebu vrúcnej a stálej modlitby mali uvedomovať, my slabí, hriešni smrteľníci. Je napodiv, ako málo sa modlíme! Boh je pripravený a ochotný vypočuť úprimnú modlitbu aj toho najslabšieho zo svojich detí. Čaká, aby nám mohol udeliť plnosť svojho požehnania a predsa, ako váhavo k Nemu pristupujeme so svojimi potrebami!

Temnota zla obklopuje tých, čo zanedbávajú modlitbu. Pokušenia, ktoré im našeptáva nepriateľ ich strhávajú do hriechu. Modlitba je však kľúčom v ruke viery na otvorenie nebeskej zásobárne, bezmedzného zdroja Všemohúceho.

Sú určité podmienky, na základe ktorých smieme očakávať, že Boh naše modlitby vypočuje. Predovšetkým si musíme uvedomiť potrebu Jeho pomoci. Je potrebné, aby naše srdce bolo v tomto uvedomení si, prístupné vplyvu Ducha. Ak je v ňom neprávosť, ak povoľujeme nejakému známemu hriechu, Pán nás nevypočuje. No modlitba kajúcneho hriešnika, ktorý svoje hriechy vyznáva a prosí o pomoc, je vždy prijatá. Ďalším prvkom víťaznej modlitby je viera. „Lebo ten, čo pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí hľadajúcim Ho.“ (Žid 11,6)

Náš nebeský Otec láskavo vypočúva naše prosby a dáva iba to, čo je pre nás najlepšie. Nebojme sa preto dôverovať Bohu, aj keď okamžité vypočutie našich modlitieb nie je zjavné. Musíme sa spoľahnuť na Jeho zasľúbenie: „Proste a dostanete.“ (Mat 7,7)

Ak prídeme k Bohu tak bezmocní a závislí, ako skutočne sme, a v pokornej, oddanej viere oznámime svoje potreby, On môže a aj chce vypočuť naše volanie a srdce nám osvieti svojim svetlom.

Úprimnou modlitbou sa dostávame do spojenia s mysľou Všemohúceho. Jeho láskava ruka sa nás dotýka, aj keď my to necítime. Naše srdce by malo byť preniknuté duchom lásky a odpustenia. Musíme odpustiť tým, ktorí nám ublížili, aby sme mohli prijať aj my odpustenie od nášho Pána.

Ďalšou podmienkou vypočutia je modlitebná vytrvalosť. Ustavičná modlitba je neprerušenie duše s Bohom. Mali by sme sa  modliť pri rôznych príležitostiach, ale predovšetkým nesmieme zanedbávať súkromnú modlitbu. Božiemu skúmavému oku sa má srdce otvárať v samote. Oznam Bohu svoje potreby, radosti, žiale, starosti a obavy. Nemôžeš Ho tým obťažiť, nemôžeš Ho unaviť. Ten, ktorý vie o počte vlasov na tvojej hlava, nebude voči tebe ľahostajný. „Ľútostivý je Pán a milosrdný.“ (Jak 5,11) Naše žiale, ba už aj zmienka o nich sa dotýkajú Jeho láskavého srdca.

Oznam Mu všetko, čo ti znepokojuje myseľ. Nič nie je priveľké, aby to neuniesol. Žiadna z našich skúsenosti nie je príliš temná, aby ju nepoznal, nieto tak spletitej situácie, aby ju nevedel rozuzliť. Zaujíma sa bezprostredne o všetko v tvojom živote. „On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany.“ (Žalm 147,3)

Vzťahy medzi Bohom a jednotlivým človekom sú osobné a úplné. Modlime sa teda v Ježišovom mene a verme Jeho zasľúbeniam.

Iveta Kažmírska ( spracované podľa knihy Nachádzanie vnútorného pokoja )