Pre Babylon je príznačná snaha privlastniť si čo je cudzie, ba aj ľudí. Sme v roku 605 pr. Kr. Jeruzalem, hlavné mesto Judska obliehajú Chaldeji a jeho obyvateľov odvlečú do zajatia. Daniel a jeho priatelia sú medzi nimi.

Časom skončia štúdia na babylonských školách a úspešne zložia kráľovu skúšku. Odteraz sú plno právnymi členmi vrstvy Chaldejcov. Zrazu vypukne na kráľovskom dvore dráma, ktorá všetkými otrasie. Nabuchodonozorovi  sa prisnil sen. Jeho duch sa desil. Spomína si, že sa mu čosi snívalo, nejasne cíti, že to bol dôležitý sen, ale… zabudol ho. Nedokážu mu pomoci ani tí „ktorí čítajú z hviezd.“ Všetkým preto hrozí smrťou. Všetkých majú usmrtiť, vrátanie Daniela a jeho druhov. Daniel preto prosí Boha nebies o zjavenie kráľovho „tajomstva.“ A Boh na jeho pokorné modlitby odpovedá. Zostupuje a komunikuje s človekom. Daniel prosí, dostal a teraz ďakuje. Velebí „Boha nebies“, lebo „Jeho je múdrosť i sila.“ Je teda predvedený pred kráľa, ktorého zoznamuje s Bohom na nebi, ktorý zjavuje jeho sen a podáva vysvetlenie.

Prvý výraz „videl si“ (Daniel 2, 31) sa vzťahuje na obrovskú sochu, ktorá pozostáva zo 4 kovov zosadených v zostupnom poradí, od hlavy z čistého zlata až po nohy zo železa a hliny. Druhý výraz „hľadel si“ (verš 34) sa vzťahuje na zničenie sochy, ktoré spôsobil odtrhnutý kameň, ktorý sa stal veľkým vrchom na celej zemi. Sen však mieri ďalej, siah až za prítomnosť a zahŕňa budúcnosť až do konca. Tajomstvo spočíva vo význame každého z kovov a predovšetkým kameňa. Zostupné poradie kovov od hlavy až k nohám a sled udalosti, ktoré zaznamenávajú zničenie sochy, sú náznakom chronologického postupu.

Hlava predstavuje prvú fázu, pretože slovo „hlava“ v hebrejčine a aramejčine znamená „začiatok“ alebo „prvý.“ Zlato bolo najobľúbenejším babylonským kovom. O hojnosti zlata, príznačnej pre Babylon píše aj prorok Jeremiáš, ktorý prirovnával Babylon k zlatému poháru  (Jer. 51.7). Po Babylone nasleduje ďalšie kráľovstvo.

Prsia a ramená zo striebra – ide o kráľovstvo Medov a Peržanov. Je to menej slávne kráľovstvo, kde sa používalo striebro ako jednotkové menu.

Brucho a bedrá z medi predstavovalo víťaznú grécku mocnosť. Prorok Ezechiel sa zmieňuje o medi ako  o hlavnom predmete výmenného obchodu u Grékov (Ezech. 27, 13). Meď však používali predovšetkým Gréci vojaci. Nohy zo železa predstavujú určitú vlastnosť – pevnosť a symbolizujú moc „ktorá krúši všetko“ a „rozdrú a poláme.“ Predstavujú rímsku ríšu, ktorej sila spočívala aj v spôsobe vládnutia. Rím, ktorý sa stal prvou republikou v dejinách predbehol svoju dobu a položil aj základ vypracovanému administrativnému systému, ktorý mu dovolil z diaľky kontrolovať podmanení národy a kmene. Iba vďaka tomuto typu vlády mohol udržať jednotu ríše a zachovať mier vo svete, známy ako Pax Romana.

Poslednú časť etapy v dejinách ľudstva prestavujú nohy a prsty čiastočne z hliny ačiastočne zo železa. Text nepredstavuje toto zriadenie ako nové kráľovstvo. Popri železe sa objavuje nová zložka – hlina. Ak teda kovy, ktoré tvorili sochu, hovoria o povahe týchto kráľovstiev, platí to rovnako aj pre hlinu. Až doteraz kovy predstavovali politickú moc. Avšak použitie hliny tu má hlboký náboženský podtón zakotvený priamo v biblickej tradícii. Daniel tu dôrazne upresňuje, že ide o hrnčiarsku hlinu (verš 41). Tento obraz sa používa na vyjadrenie diela stvorenia (Iz 64, 8). Vždy, keď sa slovo „hlina“ objav v Biblii v súvislosti s hrnčiarom, označuje človeka závislého od Stvoriteľa. Tým je vyjadrený hlboký náboženský význam tohto slova.

Hlina vo videní sochy teda predstavuje moc náboženskú, ktorej zvlášnosťou je úzke prepojenie s mocou politickou, ktorú tu predstavuje železo. Táto politicko-náboženská moc bude podľa Daniela trvať až do konca. Jediná mocnosť splňujúca všetky tieto podmienky je cirkev. Tá si zaistila svoj rozmach vďaka politickej podpore Ríma a predovšetkým cisára Konstantina. Usadila sa v politickom centre: Rím sa stal sídlom Vatikánu. Zároveň pripustila aj kompromisy, ktoré zasiahli aj náboženskú identitu. Napríklad sobotu, ktorá bola pamiatkou na stvorenie, postupne nahradila nedeľa, posvätný deň Rimanov, uctievačov slnka. „Hlina pomiešaná so železom“ strácala postupne svoj biblický význam v závislosti od Stvoriteľa. Zachovávala si svoj prirodzený význam poddajnosti a prispôsobovania.

Nakoniec sú železo a hlina opäť vo vzájomnom vzťahu, tentokrát však pozitívnom: železo „zmiešané“ s hlinou znamená pokusy o spojenectvo. Toto posledné znamenie času konca môžeme sledovať v trvalej snahe kráľov zeme o spojenectva, ktoré ale nikdy nedosiahnú svoj cieľ. Tá snaha o jednotu sa nápadne podobá nášmu storočiu. Udalosti sa pred našimi užasnutými očami odvíjajú podľa proroctva neuveriteľnou rýchlosťou. To všetko nás upozorňuje, že ľudské dejiny sa už dotýkajú svojho konca.

Dostali sme sa k najdôležitejšej časti sna, ku ktorej všetko smeruje. – Kameň. Jednota kameňa je v protiklade s rôznosťou materiálu na soche. Toto zriadenie tvorí jediné kráľovstvo. V biblickej terminologii sa kameň používa predovšetkým na označenie jednoty s Bohom, na stavbu oltára (2. Mojžišova 20, 25), pamätníku (5. Mojžišova 27, 4), chrámu (1. Kráľovská 6, 7) alebo na vyrytie zákona, ktorý obsahuje zmluvu tejto jednoty (2. Mojžišova 24, 12). Božie nariadenie v tomto prípade upresňuje, že to má byť kameň netesaný (2. Mojžišova 20, 25), pretože opracovávanie kameňa sa môže veľmi rýchlo skĺznuť na vytváranie podôb veci a tak sa zvrhnúť na modlárstvo (3. Mojžišova 26, 1).

Neopracovaný kameň, ako stavebný materiál tu vyjadruje božský rozmer a v širšom zmysle symbolizuje samotného Boha a Mesiáša (Žalm 118, 22; Izaiáš 28, 16; Zachariáš 3,9). Kovy sa naopak používajú na výrobu modiel a symbolizujú náboženstvo ľudskej inšpirácie. Hlina más kameňom spoločný pôvod, čo tiež vyjadruje náboženský rozmer. Ale spojením so železom sa spreneverila svojmu poslaniu, a tak sa podieľa aj na modlárstve. Tento kameň sa dáva do pohybu vďaka iniciatíve inteligentnej bytosti, kým zložky sochy mechanický nasledujú jedna po druhej. Kráľovstvo kameňa sa odlišuje aj tým, že je „ustanovené Bohom nebies“ (verš 44). Pochádza zhora, dokonca z „vrchu“ (verš 45).

Tento kameň je v protiklade so sochou aj v tom, že je vrhnutý „proti nej“ (verš 35). Prezrádza to určitú agresivitu a zrážku medzi dvoma zriadeniami. Kráľovstvo ustanovené Bohom tiež nie je zotrvačným pokračovaním ľudských kráľovstiev. Naopak, všetky ľudské kráľovstvá rozdrú (verš 35), zničí a urobí ich koniec (verš 44). Je to nové kráľovstvo, ktoré nemá nič spoločné s predchádzajúcimi a ani s hlinou, ktorá je po tomto náraze zničená spolu so železom (verš 35, 45). Je zásadne odlišné, pretože je odinakiaľ: kameň pochádzajúci z vrchu sa stáva tým, čím bol na začiatku, teda „vrchom“. Toto kráľovstvo bude trvať až na veky (verš 44). Večnosť sa tu stavia proti pominuteľnosti.

Iveta Kažmírska        /spracované podľa knihy Túžba zeme od Jacquesa Doukhana/